Internet je zahltený wow príbehmi, hlavne s nástupom sociálnych sietí sa ich vyrojilo ako húb po daždi. Veľké množstvo týchto príbehov je falošných a človek sa stáva často skeptickým a nedôverčivým. Avšak, sú tu aj trochu iné príbehy, ktoré majú skutočnú hodnotu. Jedným z týchto príbehov je aj príbeh o Matejovi Hlavatom, rodákovi z Prešova. Ľudí, ktorí hovoria o posmrtných zážitkoch, je viacero, ale Matej bol v rukách doktorov zdokumentovane mŕtvy 43 minút v českej traumatológii v nemocnici Hradec Králové. Táto situácia nastala po havárii, pri ktorej Matej utrpel extrémne devastačné poranenia skoro celého tela, avšak Matej sa zázračne prebral, čoho priamymi svedkami sú viacerí lekári, rodina i personál.
Matej, skôr ako sa dostanem k tomu najzaujímavejšiemu, povedz mi prosím, ako reagovali samotní doktori na takýto, bez preháňania zázrak? Byť svedkom niečoho takého, musí zamávať naozaj s každým.
Ahoj Vlado, úprimne povedané, po prebratí z kómy som sa často stretával v nemocnici s tým, že ma nazývali zázrak🙂. Čo si spomínam, bolo sa na mňa pozrieť zopár lekárov z Prahy. Čo pri tom zažívali oni sami, to neviem povedať. Každopádne si myslím, že boli zo mňa vyčerpaní. Mať na krku takýto prípad, to chce silné nervy. Ale boli aj takí, ktorí chodili ku mne a pýtali sa na rôzne info z momentu nehody. Určite ich to zaujímalo. Spomínam si na jedného lekára, ktorý ma pravidelne chodil navštevovať (nie preto, že som bol pacient), rozprával sa so mnou veľa o pocitoch a stavoch, ktoré som si v tej dobe zažil. Rovnako bol aj jeden zdravotný brat, ktorý chodil za mnou a v tichosti sedával v mojej izbe a modlil sa za mňa, alebo len čítal Bibliu. Kto chcel, bral to ako zázrak, kto chcel, bral to ako prípad. V tej dobe som si ešte v podstate vôbec neuvedomoval, aký to bude mať neskôr na mňa dopad.
Povedz prosím viac o samotnej nehode, ako sa to stalo?
Moja babka žila toho času v Mladej Boleslave. Chodievali sme tam pravidelne na dovolenky. Môj ocko bol typ šoféra, ktorý rád jazdieval na dovolenky v noci, keďže vtedy sú všetky cesty prázdne. Rozhodol sa aj v ten večer, že pôjdeme na dovolenku v noci. Niekde asi pred Hradcom Králové na jednej pumpe ocko zastavil, s tým, že si hodinku zdriemne a potom pokračujeme v ceste ďalej. Mal som vtedy 12 rokov, ale pamätám si to, akoby to bolo včera. Ocko mi ešte zo srandy povedal, aby som ho držal za ramená, aby nezaspal (sedel som za ním, čiže za vodičom — miesto, ktoré sa považuje za najbezpečnejšie v aute). Asi 25 km pred Hradcom Králové ocko dostal mikrospánok. Vyšiel z cesty, narazil do betónového stĺpu. Leteli sme niekoľko metrov cez pole a zastavil nás betónový mostík. Na mieste, kde som sedel, bol náraz najsilnejší. Auto bolo tak zdemolované, že neskôr v kovošrote sme zaň dostali iba 500 Kč. — to len na predstavu.
Napadá mi taká, až paradoxne úsmevná vec: čo máš vlastne uvedené v zdravotnej karte, máš tam dátum úmrtia? 🙂
Mám špeciálnu kolónku v lekárskych správach — Dôvod príčiny smrti. Myslím, že si videl aj fotografiu na mojom FB — nedávno som to tam pridal — foto z lekárskej správy. Keďže počas nehody som utrpel mnohopočetné otvorené zlomeniny celého tela, ale najviac hlavy, nevedeli konkrétne špecifikovať, ktorá z diagnóz ma zabila. Predpokladajú, že s najväčšou pravdepodobnosťou to bola kompletná fraktúra lebky. V nemocnici v Hradci Králové to definovali ako LeFort IV. Pre predstavu — LeFort III je najťažšie poranenie hlavy. LeFort IV používajú iba patológovia. Ide v podstate o kompletné roztrieštenie lebky, čela, tváre… Lekári ma dokopy operovali cca 24 hodín.
V podstate som mal šťastie v nešťastí, že sa nehoda stala práve v HK, kde je najlepšia traumatochirurgia v strednej Európe. Operácia prebehla nasledovne: orezali mi celú prednú časť skeletu a dali ho dole — museli povyberať všetky kosti lebky, ktoré sa rozdrvili na prach. Následne mi do hlavy vložili platinovú drôtenú masku, na ktorú montovali kosti vytvorené z biomasy — aby sa neskôr z nich vytvorila nová lebka.
(Fotky Matejovej už zahojenej lebky 9 rokov po nehode.)
Nedávno mi ešte vyberali celú ľavú čelovú časť, lebo tam vnikali cysty, tumory a zápaly. Keďže množstvo biomasy v mojej hlave je neprirodzené, telo sa počas celého života snaží s tým bojovať a neprijíma ju dostatočne tak, ako by bolo treba. O 3 roky po nehode mi tú platinovú masku z hlavy vybrali a nechali hlavu, aby bojovala sama. Počas nehody som utrpel vnútorné zranenia všetkých orgánov — zdeformované pľúca, roztrhnutú nohu na 5 častí — primárne stehennú kosť, zlomeninu ľavej ruky, rozdrvený lakeť a veľa ďalších drobnejších zranení. Bohužiaľ, som prišiel aj o pravé oko a strávil som viac ako mesiac v kóme.
Poďme teda k jadru, čoho svedkom si bol na druhej strane?
Svoju klinickú smrť som si rozdelil na 3 časti.
Prvá časť je moment, kedy som stál vedľa auta a videl som celú nehodu — ako šiel okolo auta kamión, zastavil kamionista a zavolal políciu a záchranku. Rovnako som videl sanitku a sanitárov, ktorí prišli a snažili sa ma dostať z rozmliaždeného auta. Videl som, ako to nedokážu, a zavolali hasičov, ktorí ma doslova vystrihovali z auta. Videl som, ako ma oživujú, ale nejde im to a ako sa snažia defibrilovať. Videl som, ako mi rozrezali krk a urobili mi tracheotomiu, ktorú som mal neskôr viac ako 3 mesiace. Dodnes mám na krku obrovskú jazvu.
Druhá časť je moment, kedy som sa vzniesol nad svoje telo a díval sa priamo sebe do tváre — videl som, ako ma defibrilujú a kričia po sebe záchranári, že som mŕtvy. Následne po tom som sa začal od svojho tela vzďaľovať. To, čo tu teraz opíšem, nikdy nikoho nebudem nútiť, aby tomu veril. Viem, že to bude znieť neskutočne uletene. Vravím len to, čo som videl. Mnoho ľudí ma v minulosti označilo za blázna, klamára alebo hlupáka, že niečo takéto som niekedy povedal alebo opísal. Popravde je mi jedno, či tomu niekto verí alebo nie. Ak to niekomu pomôže, budem len rád, ak nie, nič to na tom nemení. Viem, čo som videl, viem, čo som zažil. Veci, ktoré som zažil, som nikdy nevedel vysvetliť, ale stalo sa.
Keď som sa začal vzďaľovať od svojho tela — vzniesol som sa nad zem a letel som akoby cez celý vesmír. Letel som tak ďaleko, že som ho videl, ako sa zmršťuje do jedného bodu a zrazu tma — mal som pocit, akoby som bol vietor alebo len myšlienka. Vedel som, že existujem, ale bol to zvláštny pocit. Následne sa niečo stalo — zbadal som pred sebou svetlo a niečo ma k nemu tiahlo. Vedel som len to, že z neho ide neskutočný pokoj. Najväčší stav upokojenia, aký si len dokážeš predstaviť. Nič, vôbec nič ma netrápilo. Keď som sa vybral za týmto svetlom — zrazu sa predo mnou akoby vytvorila veľká záhrada na spôsob váh, ktoré porovnávali dobré a zlé veci, ktoré som v živote urobil. Keď som sa ocitol na konci tejto záhrady, bol som pri svetle. Išiel z neho taký pokoj, že som sa nedokázal doň ani pozerať. V tom ma niečo stlačilo tak silno, že som sa musel skloniť a zbadal som, ako sa zo svetla ku mne naťahujú ruky. Keď som sa lepšie zadíval, videl som nad dlaňami tých rúk diery. Vtedy sa akoby v mojom srdci ozvalo: Matej, ešte nie je tvoj čas. Musíš sa vrátiť späť. V tom momente som mal pocit, že nič na svete už nechcem, len zažívať ten dokonalý slastný pocit pokoja, bezbolestného stavu a vrcholu radosti. Ten hlas mi povedal: Matej, musím ti niečo ukázať. Musíš to vidieť, aby ľudia pochopili, že zlo, ktoré vykonávajú vo svojom živote, bude mať neskôr obrovské následky. Náhle som sa ocitol v nejakej prehnitej diere a začal som pociťovať obrovské stavy depresie a úzkosti. Ten stav sa doslova zhmotňoval a moje najhoršie predstavy sa stávali realitou. Po tomto desivom zážitku som sa opäť ocitol pri Svetle — a došlo mi, že ide o Ježiša Krista. A vtedy mi povedal: Matej, viem, že príde deň, kedy za to, čo som ti ukázal a čo sa ti stalo, ma budeš nenávidieť. Ale ver mi, že vždy budeš mať na výber. Kedykoľvek, keď si v živote budeš myslieť, že nemáš na výber, vždy máš. Je to len o rozhodnutí, akú cestu si vyberieš. Cesta dobra a zla sa neustále pretínajú. A ty si môžeš vždy za každých okolností vybrať. Buď pôjdeš cestou, ktorá vedie ku mne, alebo cestou, ktorá vedie k zatrateniu. Bolo ešte mnoho vecí, ktoré mi povedal, ale toto je niečo, na čo myslím každý svoj deň, že vo svojom živote mám slobodnú vôľu a môžem sa rozhodnúť. Vlastne celý náš život je o rozhodnutí. Od momentu, kedy ráno vstaneme, až po moment, kedy ideme spať. Každý jeden moment, pre čo, pre koho sa rozhodneš, všetko podlieha následku. Po tomto rozhovore — som sa začal vzďaľovať od Svetla, naprieč celým vesmírom, okolo všetkých planét až k zemi, rovno k svojmu telu. Videl som, ako lekári stáli nadomnou, a v tom momente ma akoby vcuclo naspäť do tela. A nastala dlhá tma. Upadol som do kómy.
Tretia časť je samotná kóma. Neviem, či si videl niekedy film Inception. Keď som ho prvýkrát videl, povedal som si — wow — veď to je úplne to, čo som videl v kóme. Nejako takto som to tam vnímal. Veľa ľudí si myslí, že byť v kóme je plný stav tmy a ničoho. No práve naopak — v kóme akoby človek žil druhý život. Neviem, či je to neurónmi v mozgu alebo nejaký stav vedomia, či mozog samotný sa snaží uľahčiť telu tú traumu, ktorú vníma ako ukrutnú bolesť tela, tak vytvorí nejakú dejovú paralelu… fakt neviem. Jedného dňa som ale zrazu začul svoje meno — MATEJ, MATEJ — a v tom som otvoril oči a zbadal svojho ocka, ktorý plakal. Prebudil som sa na jeho 40. narodeniny. No a od toho dňa bojujem. 🙂
To načasovanie tvojho prebudenia je skutočne zázračné. Aký dopad mala táto duchovná skúsenosť na tvoj život? Resp. objavil si zmysel toho, prečo sa niečo takéto stalo práve tebe?
Dlho som sa snažil prísť na to, prečo sa mi to stalo a čo to všetko malo znamenať. Zažil som situácie, kedy ma aj kresťania úplne odstrčili a povedali, že som blázon. Tak som začal všetky tieto veci vnímať pragmaticky a snažil som sa na to dívať ako agnostik. Neskôr, v jednom období, som sa dokonca považoval za ateistu. Hľadal som pravdu v extrémne racionálnom vysvetlení svojho životného príbehu, nikdy som však v tejto oblasti nenašiel odpoveď. Neskôr som si uvedomil, že som nahnevaný na Boha, na to celé okolo viery a viet typu: prijmi svoj život taký, aký je… Zažil som aj obdobia, kedy som chcel skoncovať so životom, lebo tú fyzickú bolesť som už nezvládal. Je paradoxné, že človek, ktorý prežije niečo takéto, sa úplne odkloní od viery. No bolo to asi preto, že ako už teraz hovorím, nikdy som nebol veriaci, ale vediaci. Je to rovnaké, ako keď vieš, že máš kamaráta, ale mu neveríš. Takto vyzeral môj duchovný svet až do momentu, kedy som si uvedomil, že nie všetko sa točí len okolo mojich otázok a odpovedí. Viac som si uvedomil, že mám v okolí mnoho trpiacich ľudí. Rozhodol som sa, že zmením svoj život. Začal som dychtiť po Bohu a učení Krista. Začal som sa modliť a hľadať nádej, a Boh mi ukázal, čo mám robiť. Dnes je hlavnou prioritou môjho duchovného sveta to, že sa snažím venovať ľuďom, ktorí sú na tom podobne ako ja. Boh mi vložil do môjho srdca obrovský cit pre empatiu. Rád sa napríklad pohybujem v priestoroch subkultúr a načúvam ľuďom. Nikdy som nikoho nepresviedčal o svojej pravde, ale ak sa ma niekto spýta, ako je možné, že som taký šťastný aj pri svojich bolestiach a stavoch, poviem, že v tej temnote, v ktorej žijem, mi stále svieti Svetlo. A potom už nasleduje pokec… 🙂 Naozaj milujem aj metalistov, punkáčov, rockerov… (sám som bol kedysi jedným z nich). Keď čítam mnohokrát Bibliu, vidím v tom podobu. Ježiš si vyberal presne takýchto ľudí — rybárov, opilcov, neviestky, zlodejov… Skrátka v nich videl svetlo, dobré srdce. Stále hovorím: Je ľahké hovoriť o Bohu na miestach, kde sú rovnako zmýšľajúci ako ty (aj to treba, samozrejme), ale skús ísť do jamy levovej. Tam sa zocelí tvoja viera.
Matej, tvoj príbeh je skutočne unikátny a motivujúci, a ja ti veľmi ďakujem za rozhovor. Týmto článkom chcem však upozorniť aj na tvoju tvorbu. Asi neexistuje veľa grafikov, ktorí pracujú len s jedným okom.🙂 Z tvojich dizajnov, ktoré si vytvoril v spolupráci s Miškou zo Zion fest na podporu detí so svalovou atrofiou a dystrofiou, je cítiť aj tvoj príbeh. O týchto dizajnoch sa viac dozviete na tomto odkaze.
